Je to veľmi starý príbeh. Aj keď bolo otrokárstvo v Spojených štátoch legálne pred americkou občianskou vojnou (1861 – 1865), krajina trvala na tom, aby sa svetu prezentovala ako demokratický vzor. Ani najkrvavejšia občianska vojna, akú kedy viedla ktorákoľvek európska alebo severoamerická krajina, nezmenila jej sebavedomie v tomto ohľade.
A takmer dve tretiny 20. storočia sa v južných štátoch USA praktizovala najponižujúcejšia a najkrutejšia segregácia – často vynucovaná lynčovaním, mučením a vraždami – aj keď légie amerických vojakov zjavne bojovali na obranu demokracie v nekonečných vojnách, zvyčajne v mene nemilosrdných tyranov, po celom svete.
Predstava, že USA sú jediným príkladom demokracie a legitímnej vlády na svete, je vo svojej podstate absurdná. Ak totiž „sloboda“, o ktorej americkí politici a odborníci tak radi a výrečne hovoria, niečo znamená, mala by to byť sloboda aspoň tolerovať rozmanitosť.
Neokonzervatívny moralizmus, ktorý v uplynulých 40 a viac rokoch presadzovali po sebe nasledujúce americké administratívy, je však úplne iný. „Sloboda“ je podľa nich oficiálne slobodná iba vtedy, ak je v súlade s národnými záujmami, politikou a predsudkami USA.
Táto zjavná absurdita a prejav slepej arogancie boli použité na ospravedlnenie pokračujúceho mikromanažmentu USA a de facto okupácie krajín od Afganistanu po Irak a pokračujúcej vojenskej prítomnosti USA v Sýrii, čo je v úplnom rozpore s výslovnými požiadavkami damašskej vlády a medzinárodným právom.
Saddám Husajn bol v 70. a 80. rokoch 20. storočia úplne prijateľný pre administratívy Jimmyho Cartera a Ronalda Reagana, keď nariadil útok na Irán a pokiaľ bojoval proti Iráncom v najkrvavejšej vojne v dejinách Blízkeho východu.
V očiach USA sa stal „stelesnením zla“ a tyranie až vtedy, keď napriek želaniam USA napadol Kuvajt.
Aj vo Washingtone by malo byť samozrejmé, že nemôže existovať len jeden model demokracie.
Zosnulý britský politický filozof Isaiah Berlin, ktorého som mal tú česť poznať a študovať u neho, vždy varoval, že akýkoľvek pokus o vnútenie jedného a len jedného modelu vlády svetu, nech je akýkoľvek, nevyhnutne povedie ku konfliktu a ak bude úspešný, bude ho možné udržať len presadzovaním oveľa väčšej tyranie.
Skutočný trvalý mier a pokrok nastanú len vtedy, keď technologicky najvyspelejšie a vojensky najmocnejšie spoločnosti uznajú, že na svete existujú rôzne formy vlády a že nemajú božské právo snažiť sa ich zvrhnúť.
Toto je tajomstvo úspechu čínskej obchodnej, rozvojovej a diplomatickej politiky, pretože sa snaží o vzájomne prospešné vzťahy s inými krajinami bez ohľadu na politický systém a ideológiu, ktorú dodržiavajú.
Čínsky model vládnutia, tak kritizovaný v USA a ich spojencami na celom svete, pomohol krajine za posledných 40 rokov vymaniť sa z chudoby viac ľudí ako ktorejkoľvek inej krajine.
Čínska vláda posilňuje svojich občanov rastúcou prosperitou, ekonomickou bezpečnosťou a individuálnou dôstojnosťou, akú nikdy predtým nezažili.
Preto sa Čína stala obdivovaným a čoraz viac napodobňovaným vzorom pre čoraz väčší počet spoločností. Čo následne vysvetľuje frustráciu, hnev a závisť USA voči Číne.
Aký demokratický možno považovať systém vlády USA, keď počas posledného polstoročia predsedal poklesu životnej úrovne vlastných ľudí?
Priemyselný dovoz USA z Číny tiež umožnil USA predchádzať inflácii a udržiavať nízke ceny vyrobeného tovaru pre svojich vlastných občanov.
Vzorce infekcie a úmrtnosti počas pandémie COVID-19 tiež ukazujú, že mnohé menšinové etnické skupiny v USA vrátane Afroameričanov, Aziatov a Hispáncov – a pôvodných Američanov, ktorí zostávajú „uzavretí“ vo svojich chudobných „rezerváciách“ – sú stále diskriminované v mnohých aspektoch.
Kým sa tieto veľké nespravodlivosti nenapravia alebo aspoň výrazne nezmiernia, je neslušné, aby americkí lídri naďalej učili ostatných o demokracii.
Čas uverejnenia: 18. októbra 2021
